VÝCVIK
Výcvik
V rámci každého plemena existujú rôzne krvné línie a ani plemeno nemeckých ovčiakov nie je výnimkou. Niektorí chovatelia preferujú radšej vzhľad psa, iní pracovné schopnosti. Samozrejme, že jedno nevylučuje druhé a že existujú aj chovatelia, ktorí sa snažia o ideál a o krásne pracovné odchovy.
Každý zodpovedný budúci majiteľ nemeckého ovčiaka vie, či túži po výstavnom psovi ovenčenom cenami, alebo po pomocníkovi pre dom a záhradu či snáď dokonca po šampiónovi v kynologických športoch. Už podľa toho by si mal vybrať medzi chovateľmi a ich odchovmi správne šteňa príslušnej krvnej línie a vrodené dispozície potom posilnovať dobre nasmerovaným výcvikom.
Povely pri výcviku je potrebné dávať tak, aby ich zvládnutie a splnenie robilo psovi radosť. Raz vyslovený povel sa nesmie opakovať. Výcvik sa ukončuje povelom, u ktorého je záruka, že ho pes dobre vykoná- aby nestratil elán pre budúce cvičenie. Cvičiteľ musí mať na naučenie povelu čas a náladu; výcvik v časovom a mentálnom strese prinesie viac škody ako úžitku. Čas venovaný vzdelávaniu musí byť úmerný veku psa i požadovanej záťaži. Po absolvovaní základného výcviku má pes poznať povely „ ku mne“, „ sadni“, „ľahni“, „zostaň“ a „k nohe“.
Ostražitosť a snahu chrániť pána a jeho majetok má každý nemecký ovčiak zakódovanú a nemusí sa nijako podporovať.
Dispozície k športovaniu nemecký ovčiak má, ale výcvik k jednotlivým disciplínam je samozrejme potrebný; pre vysokú učenlivosť a vôľu splniť každé pánovo želanie je učenie nových povelov priamo radosťou pre oboch.
Čokoľvek bude pán od svojho nemeckého ovčiaka požadovať, môže si byť istý, že sa dočká aspoň snahy požiadavku pochopiť, naučiť sa ju a vyhovieť. Samozrejme, že impulz musí byť jednoznačný a že doterajšia výchova a naučené povely boli zatiaľ vždy podávané takou formou, že pes pánovi dôveruje a počúva ho – až slepo na slovo. ( Planéta zvierat, 2011 )